“Oveľa dôležitejšie ako vonkajšie prevedenie je spôsob ako cítime pozíciu a dych. Ich princípy sú veky staré, vyvinuté generáciami veľkých učiteľov. Tieto princípy detailne popisujú ásany a dych, a viac ako čokoľvek iné, ako spolu súvisia” T.K.V. Desikachar Často sa ma ľudia pýtajú, prečo učím oblý chrbát v predklonových pozíciách. Niektorí dokonca vedia, že som voľakedy v predklonoch učil rovný chrbát. Dôvod prečo som to zmenil je, že som svoje poznanie posunul o kus vpred. Teda… vzad. Vzad, hlbšie do histórie jogy. Keď som s jogou začínal, učil som sa a učil som to, čo vačšina main-streamu v joge. Sterával som sa s týmto učením v Európe, USA, ázii, dokonca aj v Indii. Postretával som kopec učiteľov, mladších aj starších ktorí to učili… Cestami som ale došiel k najstarším učieľom jogy, vďaka ktorým aj my (takmer) všetci dnes jogu v podobe akej ju poznáme praktizujeme, či cvičíme. Oni sa učili jogu dávno pred tým, ako sme ju na západe MY pomenili, pretože sme ju, ako veľa iných vecí, nie úplne pochopili. A spätne sme ju začali učiť aj my Indov. Vďaka týmto starým učitelom a poznaniu, ktoré stále šíria, som zmenil aj ja svoju prax aj učenie. A mám na to nezlomné dôvody… Nechcem povedať, že by moderná joga robila niečo zlé… ale robí to inak. A má preto aj iné výsledky. Väčšina modernej jogy, aj hlavný smer systému, ktorému sa venujem ja, je postavený na cvičení pozícií, v lepšom prípade aj pranajáme, občas nepravidlenej meditácii a teda často končí (aj svojím pôsobením) na fyzickej úrovni. Fyzické cvičenie, praktizovanie pozícií, o ktorom si myslíme, že je joga sa snažíme na západe vysvetliť cez naše západné vnímanie tela, naše poznatky medicíny a fyzioterapie. Nie sú to nefunkčné vedy,… ale je to ako snaha vysvetliť ajurvédu cez západnú medicínu. Obe, aj naša medicína aj ajurvéda robia v podstate podobnú vec. Pomáhajú nám na ceste za zdravím, ale každá používa úplne inú cestu a aj nástroje. My na západe vidíme svaly, kosti, kĺby, krv, lymfu, srdce, pľúca, žľasy, chrbticu, platničky…. Na východe ale celé tisícročia videli hlavne dych, pranu, nádí, agni, vájú, čakry, kundalini, sthiram sukham asanam, bandhy, amrta, drišti, dharánu,… A práve tieto slová, o kotrých v skutočnosti nemusíte vôbec nič vedieť, tvorili jogovú, nie len fyzickú prax. Dokonca ich môžte zapojiť do procesu jogy a ani o tom nemusíte vedieť. Najdôležitejšou zložkou, základným stavebným kamňom jogy a v skutočnosti jediná dôležitá vec na ktorú treba dávať pozor každý jeden moment jogovej praxe, je dych a jeho kvalita. Dokonca aj ten sa nám na západe podarilo zmeniť, prípadne na neho zabudnúť a vystačili sme si s “prázdnymi” pozíciami. ...a samozrejme napodobnovaním niekoho iného v pozíciach. Dych, ktorý sa pôvodne v indii používal bol dych do hrudníku, vytvárajúci pohyb v hrudníku. V relaxačných pozíciách to bol nádych do hrudníku, potom jemne do brucha, a výdych najskôr z brucha a potom až z hrudníka (a nie naopak ako sa to širokosiahlo učí v joge dnes). V intenzívnejších pozíciách, súvislej a sofistikovanej praxi pozícií a vinyás a vždy v pranajáme sa používala podobná technika s tou výnimkou, že brucho sa nehýbalo, ale robilo rezistenciu nádychu, aby sa dych dvíhal výhradne hore, roširoval a dvíhal hrudník do všetkých strán a zväčšoval priestor medzi všetkými rebrami. Tento dych bol hlboký, spojený so zovretím hlasivkovej štrbiny aby sa lepšie regulovalo tempo dychu. Toto zovretie generovalo jemný alebo hlasný zvuk - záleží od smeru a praxe (technika Udžáí - výťazný dych - dych víťazného bojovníka po boji). Okrem toho, že tento dych spôsoboval bandhy, zdvyh prany do tela, konroloval apana vájú a distribuoval pranu do všetkých nádí, rozrážal bloky, uvolňoval čakry, rozpaľoval vnútorný oheň (zjednodušene liečil na energetickej úrovni), zároveň masíroval a prekysličoval orgány, pomáhal srdcu pumpovať krv, zastabilizoval chrbticu, vytvoril priestor medzi stavcami aby sa chrbtica mohla BEZPEČNE A EFEKTÍVNE POHYBOVAŤ DO VŠETKÝCH JEJ PRIRODZENÝCH SMEROV a teda lieči aj na fyzickej úrovni. Žiaľ často som svedkom, kde sa ľudia, a dokonca ľudia, ktorí tvrdia, že rozumejú joge, strašia ostatných tým, že ich telo sa dokáže svojím vlastným pohybom zraniť. Keď urobia ten alebo ten pohyb. Pravda, aj nepravda. Jednak sa to môže stať, iba ak nie je sto - percentná pozornosť na kvalitu a hĺbku dychu a na podloženie, stabilizovanie chrbtice pomocou dychu - aj pri nádychu aj pri výdychu, a jednak neuvedomelom pohybe, nevedomí o svojom tele. Potom sa stabilizácia, ktorú má vytvárať dych nahrádza prehnaným držaním a limitovaním tela, ... a už z toho máme niečo úplne iné. Celé zdravie, vitalita a prameň mladosti, čakrový systém sa pritom ukrýva pozdĺž chrbtice (nie v zadných stehnách). Vieme ho dostať do rovnováhy a prebudiť túto samo - liečivú silu, ktorá sa tám ukrýva, ak sa naučíme rozpohybovať chrbticu v úplne všetkých smeroch. Dopredu, do strán aj dozadu. Treba len vedieť dýchať a sústrediť sa na svoju vlastnú prax, nie prax iných ľudí. V zásade o joge nemusíme vedieť vôbec, vôbec nič, len ako dýchať a na to sa sústrediť. Správny dych už urobí všetko ostatné. Joga je veda o tom, ako dýchať, nie ako sa poskaldať. Samozrejme, keď niekto má fyzický problém (platničky,…), alebo nábeh na problém, treba byť extra obozretný, komunikovať s učiteľom a nevymýšlať hlúposti, no hlavne sa neocitnúť na skupinovej hodine, ale mať individuálny prístup a zostaviť zostavu, ktorá je vhodná. Zdravý človek sa nemusí báť svojho pohybu (!!!), musí sa naučiť rozýbať a spevniť chrbticu. Jediný spôsob, ako vyživiť akúkoľvek pohyblivú časť tela, či je to kĺb, alebo platnička, treba ohýbať v prirodzených možnostiach VO VŠETKÝCH SMEROCH, inak nedochádza k regenerácii, ale jednosmernému zaťaženiu. Opäť ale prodotýkam, treba vedieť ako dýchať, a sledovať to počas celej praxe. Nie je tam priesor na to, kde od dychu odvrátime pozornosť. Dych je to, čo drží všetko na svojom mieste. Koncept rovného chrbta priniesol Iyengar, zakladateľ Iyengar jogy koncom 60. rokov min. storočia. A on to vymyslel geniálne, ajkeď je to iná forma praxe ako tá, ktorú ho učil jeho učiteľ Krishnamacharya (čo málo kto vie, bežne si ľudia myslia, že ho Krishnamacharya takto učil). V Iyengar joge to funguje výborne a má to úžasné vysledky... Ak sa to robí tak, ako to Iyengar myslel a vymyslel. Akonáhle nepoužívame statiku, dĺžku výdrže v pozícií, pomôcky,… ako sa to robí na hodine Iyengar jogy, je dosť možné, že to tiež prestáva fungovať... Je však pravda, že táto joga ovplyvnila drvivú väčšinu modernej jogy… ale akosi sme zabudli, že joga nevznikla v 70. tych rokoch a ani v ambulanciách európy či USA… čítame mienkotvorné svetové jogové magazíny a blogy, moderné obrázkové knihy, knihy o anatómii v joge, ktoré sa ani neobťažujú zohladniť celé zreťazenia svalov pri pohybe, pozeráme videá na sociálnych sietach s krásnymi ľudmi popierajúcimi gravitáciu a fyzické zákony… hľadáme ako to má vyzerať a čo máme robiť, čo máme zapojiť, ako sa máme zarovnať, čo ako vyrotovať, ako vyzerať (na vonok aj vnútorne) ako oni… Ale zabúdame čiťať staré jogové spisy, staré texty, počúvať starých učiteľov alebo sa pozrieť na čiernobiele jogové videá, a potom prehliadame čo je naozaj dôležité, no oku neviditelné,… ako dýchať, ako (ne)použiť svoju myseľ. Robíme vlastne niečo úplne iné, ale stále to voláme rovnako. Fyzická zložka nikdy nebola dôležitá, keď bola robená v medziach prirodzeného pohybu. Dokonca aj vinyasa je presná a veľmi štrukturovaná metóda ako narábať s dychom v spojení s pohybom. Vinyasa nemusí byť iba preskok z dolepozerajúceho psa do sedu, alebo skok do stoja na rukách, tam urobiť lotos a následne klesnúť do pozície. Vinyasa je technika dychu, do ktorej precízne vkladáme uvedomelý pohyb. Vinyasa je aj zdvíhanie rúk v nádychu, klesanie rúk vo výdiychu. To je možno ešte oveľa krašia vinyasa, lebo sa v nej dá krásne pracoať s tempom a pohybom dychu aj s tempom pohybu tela a jednoducho upriamiť pozornosť kam treba. Je to synchronita pohybu hore a dopredu v nádychu a pohybu dole a dozadu vo výdychu. Je to otváranie pozície v nádychu a zatváranie vo výdychu. Pohyb spojený s precíznym hrudnýcm dýchaním. Dýchaním, ktoré sa práve takto stará o chrbticu, srdce, orgány, vnútorný oheň a (nie len fyzické) nečistoty ktoré sa ním spalujú a tiež o energetické prúdy v našom tele. Je to nesmierne ťažká a obšírna téma na pár takýchto odstavcov. Väčšinou trávim víkendy prednášaním na túto tému, aby ľudia naozaj pochpili dôležitosť a techniku dychu. Skúste vo vlastnom záujme nečítať moderné knihy o jogovej anatómii, ak chcete porozumieť JOGE nečítajte si západne medicínske knihy, knihy o fyzioterapii, rolfingu, nehladajte kde máme kosti a svaly, ani knihy od moderných autorov… Nechajme západné vnímanie tela človeka v západných technikách... tam fungujú ako majú. Joga je postavená na iných princípoch ,ktoré TIEŽ FUNGUJÚ, a fungujú ešte lepšie, ako západná myseľ vie pohcopiť a vysvetliť. Prečítajte si knihy od starých majstrov, staré jogové spisy, knihy na ajurvédsku tématiku - tam sa dozviete o joge neskutočné množstvo vecí - je to sesterská veda jogy a na pochopenie jogy dosť dôležitá. Nefixujte sa na to, aký štýl jogy je napísaný na titulke. Ten prívlastok je bezcenné slovo. Hladajte knihy s názvom “Yoga”. Všetky jogy VŽDY robili to isté. Líšili sa zostavou, dĺžkou praxe, dynamikou, alebo prízvukom na určitý stupeň jogy (pranajáma, meditácia, recitácia mantier…). Všetky jogy vždy robil uvoľnenú fyzickú prax s oblým chrbtom (hlavou voľne položenou na kolene). Joga je majetkom ľudstva, nie Indov - sami to hovoria. Indovia nemajú iné telá ako my, majú tie isté svaly a dokonca aj orgány. Majú rovnaké elementy v tele, rovnaké kosti aj nádí. Vynikajúce knihy su od Andre Van Lysebetha a myslím že jeho najlepšia je kniha Pranajáma kde práve popisuje veľa o (tomto) dychu. Predsalen sa používa rovnaký dych v pranajáme aj v praxi pozícií (na pár výnimiek v pranajáme kde sa dýcha do brucha). V oboch prípadoch je to o kontrole dychu a pozorvaní toho, čo robíme. Ďalší skvelý autor je napríklad Krishanamacharya. Je otcom pravdepodobne aj tej jogy, ktorú robíte dnes Vy. Jeho syn Desikachar napísal krásne, lahko čitatelné a zrozumitelné knihy. Indra Devi, Polášek,… sú užasní autori a ich knihy by vám k nižnici nemali chýbať. Hladajte v minulosti. Jedine tam leží kľúč k tomu, čo je joga. Nie to, čo z nej robí západná MYSEĽ a EGO. Ego, ktoré stále špekuluje a chce zlepšovať. Joga sa nevyvíja. Jej metóda, zopár zlatých pravidiel zaručujúcich jej fungovanie už tisíce rokov existovali. Nemáme tam čo vylepšiť. Iba keď máme na západe nedostatok pôvodných znalostí… snažíme sa ich nahradiť inými, tými čo máme my tu. Tie sú ale z inej vedy. Potom prehliadame jogu. Joga nie su pozície. Pozície sú nástroj jogy. Joga je to, čo sa deje vnútri, kým pozície robíme. Neexistuje dokonalá pozícia. Dokonalá pozícia je TÁ, KTOTÚ ROBÍME PRÁVE TERAZ. Nie tá, ktorú budeme robiť zajtra, alebo ak zapojíme nejaký iný sval… ani tá, v ktorj uvidíme palec na nohe… Aj pre TOTO všetko učím oblý predklon. Pretože viac ako fyzická pozícia je to spôsob dýchania, ktorý v tele vyvoláva požadované a nesmierne dôležité energetické toky a je to spôsob dýchania, ktorý podopiera a stabilizuje chrbticu, chránia sa zadné stehná od prebytočného naťahovania, naťahujú a uvoľnujú sa kríže, uvoľnuje a naťahuje sa chrbtové svalstvo, uvoľnujú sa v ňom spazmy aj emočné bloky, vyživuje a prekrvuje sa tkanivo v ktorom je uložená miecha, aktivuje sa tok energie pozdĺž chrbtice, aktivuje sa vnútorný oheň, ktorý je nesmierne dôležitá zložka jogy, ajurvédy a zdravia... a samozrejme, natiahnuť chrbticu znamená zaobliť ju, nie vyrovnať ju. Keď je rovná, je vlastne najkratšia aká môže byť.... Plus kopec, kopec ďalších fyzických aj nefyzických dôvodov. Všetko dôležité robí dych, nie svaly, ani (geometrické) tvary do ktorých telo naskladáme, ani myseľ, ktorá to hodnotí. Telo (časom) v joge iba oddychuje. “Sedí”. Vypĺňa ho dych. Pozoruje to myseľ. “Pamätajte si, že Joga je pozorovanie samého seba bez posudzovania. Akokoľvek nádherne sa držíme v pozícii, akokoľvek ohybné naše telo môže byť, ak nedosiahneme spojenie tela, dychu a mysle môžme iba ťažko povedať, že to, čo robíme je joga. Čo je teda joga? Je to niečo, čo prežívame vo vnútri, hlboko vo vnútri našeho bytia. Joga nie je vonkajšia skúsenosť. V joge sa snažíme, aby naša pozornosť bola pri všetkom, čo robíme. Joga je niečo iné ako tanec alebo divadlo. V joge nevytvárame niečo, na čo sa môžu iní pozerať. Keď prevádzame rôzdne pozície sledujeme čo robíme a ako to robíme. Robíme to iba pre seba. Sme naraz v jednom okamihu pozorovateľom aj pozorovaným. Ak v praxi nevenujeme pozornosť sebe, potom to nemôžme volať joga.” TKV Desikachar. (T. Krishnamacharyov syn.)
